twigyyna: Veveričky karolínky

Môj priateľ mi raz poslal foto londýnskej veveričky, ktorá žije v jednom krásnom parku. V okamžiku pri pohľade na túto veveričku, som si ju zamilovala a dala som jej meno.

Heidynka bola malá, spočiatku plachá...Tažko naberala odvahu zobrať si z ruky ponúkaný oriešok. Celú jar, leto a jeseň sme si o nej písali a chodieval ju krmiť. Popritom aj iné, sebavedomé a odvážnejšie veveričky sa chodili ponúkať orieškami. A niektoré boli ozaj riadne zagulatené od kŕmenia; občas kusli do pršteka pri schmatnutí orieška a utekali si ho schovať. Celý čas sme sa z nich tešili...písali si o nich.

Naštudovala som si o veveričkách "karolínkách" na nete všetko... aj to, že majú dve hniezda - jedno letné a druhé zimné. Zimné hniezdo je zo suchých konárikov a stavia si ho pri kmeni stromu. Tu odpočíva po mlsaní orieškov, ale aj odchováva svoje mláďatka. Letných hniezd si stavia táto milá potvorka niekoľko. Používa ich na oddych a v prípade nepriaznivého počasie ako skrýše. Takéto hniezda sa buduje z čerstvých koncových výhonkov listnatých stromov voľne v korunách stromu, ktorý je jej domovom.

Prišla zima a do Londýna chlad. Bála som sa o Heidynku, či vyžije, ale priateľ ma ubezpečoval, aby som sa o túto milú potvorku nebála, že je riadne zásobená v pelíšku orieškami, ktoré jej nosil celý čas. Po zime prišla jar...slniečko začalo viac svietiť a tak začali aj prvé výlety do Heidynkinho parku. Na veľké počudovanie, veveričiek nikde...začala som sa obávať, že sa niečo stalo...že im niekto ublížil alebo neprežili zimu. Druhá návšteva parku, tretia...veveričky nikde...Až raz mi napísal, že sa ukázali dve.

Nastalo leto, čas dovoleniek a ja som sa vybrala za priateľom do Londýna:) Okrem krásneho Londýna moja cesta smerovala aj za Heidy. Ked sme prišli do Heidynkinho parku, nemali sme nádej, že sa ukážu...Bolo to iné ako pred rokom, kedy po parku pobehovalo veľa "karolíniek". Začiatkom tohto leta sa objavili len dve...A tak som chodila kolo Heidynkinko košatého starého stromu a nič...po Heidynke ani chýru...Oriešok som mala pre ňu nachystaný v ruke, ale zbytočne...Zrazu sa čosi malé zo stromu ku mne bojazlivo približovalo...Bola to moja milovaná Heidy - bojazlivá, milučká, zlatučká, môj zvierací anjelik...Srdce sa mi radosťou rozbúšilo, keď som ju na vlasné oči videla. Chuderka, chcela oriešok a pritom sa tak bála...stepovala bojazlivo zo strany na stranu a pomaly sa osmelovala... Nechcela som ju trápiť, tak som jej oriešok hodila. Tá malá potvorka ho hneď schmatla a utekala sa s orieškom schovať, aby jej ho nik nezobral. Krmila som ju hádzaním orieškov v ten deň, lebo sa bála...O pár dni sme sa vybrali do parku znova ...čakali a nič, Heidy nikde...Zrazu sme zbadali jednu "karolínku" ako si trieli smerom ku nám ...hihi, pre oriešky. Bola smelá a oriešky nám brala priamo z ruky. Dokonca zacítila naše tiramisu v taške a vyskočila na našu lavičku preskúmať, čo v tej našej igelitke je...O chvíločku sa objavila aj miláčik Heidy...ako vždy, spočiatku bola oplašená, ale neskôr nabrala odvahu. Jedla nám už oriešky z ruky. Obe roztomilé potvorky nám v ten deň pojedli skoro všetky oriešky zo sáčku, ktorý sme kúpili len im.

Moja cesta do Londýna po týždni skončila, skončil výlet do parku...Keď som cestovala letiskovým busom plná dojmov, chcela som povedať priateľovi, aby sa mi staral o Heidy...no nedokázala som to dopovedať. V krku som mala zrazu nejakú "hrču" a bolo mi veľmi smutno...smutno za všetkým, za priateľom, za Heidy...za voňavým a tak krásnym Londýnom, ktorý ma očaril...